TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Legenda o založení Ríma - I. časť

Okolo Levej brány v Tróji bežal húf bojovníkov, ktorí mali na štítoch namaľované znamenia dardanského kráľa Aenea. On sám sa ponáhľal na ich čele: „ Nezdržiavajte sa statoční dardanskí muži! Achájci už bojujú v strede mesta. Osud Tróje visí na vlásku! “

„ Vznešený Aeneás, “ pribehol mu naproti jeho verný druh Kylaus. „ Trója horí na všetkých stranách a pod achájskymi mečmi už padli skoro všetci trójski hrdinovia. Ak prídeme neskoro, padne aj kráľ Priamos. Videl som Odyssea. Počul som ho ako hrozivým hlasom vyvoláva Priama. Pod jeho ukrutnými ranami padli všetci bojovníci, ktorí sa mu postavili do cesty. “
„ Ach, Odysseus, “ zaťal zuby Aeneas. „ Je prešibaný ako líška. Ten kôň, čo sme ho vtiahli do mesta, bol jeho nápad. Keby Priamos uposlúchol moje varovanie, Gréci by sa za hradby Tróje nedostali ani za ďalších desať rokov. Za mnou! Ideme zachrániť česť obrancov Tróje! “
Dardanský oddiel vpadol do mäteže, kde v mračnách prachu a kúdoloch dymu z rozsiahlych požiarov, bojovali na život a na smrť Achájci s Trójanmi. Aeneas sa kryl svojim okrúhlym štítom, zasadzoval tvrdé rany raz na jednu, raz na druhú stranu a pod ostrím jeho meča padali najlepší grécki bojovníci. Hoci ho jeho vojaci chránili vlastnými telami, dobiedzajúcich Grékov bolo predsa len priveľa: „ Kráľ náš, neprelej svoju krv zbytočne. Valia sa sem zo všetkých strán a na pobreží pristávajú ďalšie a ďalšie achájske lode. Nezastavíme ich! “
„ To nedopustím! “ zúfalo zvolal Aeneás, keď videl skazu okolo seba. „ Musím pomôcť Priamovi. Ak padne on, Trója bude stratená. Tamto ho vidím bojovať s hŕstkou odvážnych bojovníkov... . Bohovia! Nie!.. . Nepriatelia ho zrazili k zemi... Pomstím ho! Za mnou, statoční dardanskí bojovníci! “
„ Ideme neskoro, Aeneás, “ snažil sa ho zastaviť Kylaus. „ Trójsky kráľ je mŕtvy, preklali ho kopijami. Zachovaj si život pre svojho syna. Kto bude vládnuť Dardanskému kráľovstvu, ak ho ty nevychováš ako kráľa. “
Aeneásovi však hrdosť navrávala čosi iné: „ Ako sa mu potom pozriem do očí, keď sa dozvie, že jeho otec zutekal z boja. Ja musím Priama pomstiť. “
Už sa chcel Aeneás vychytiť, aby sa znova pohrúžil do víru boja, keď ho Kylaus pevne chytil za plece: „ Spamätaj sa, kráľ môj. Už tu nič nezmôžeme, čo to nevidíš? Achájci nás zabíjajú po desiatkach. Komu treba takú obeť? Zober svoju ženu, syna a utekajme domov. V tomto prípade ti nikto nebude môcť vyčítať, že si sa vyhýbal boju. “
Aeneás zostal v pomykove a nevedel sa rozhodnúť: „ Možno keby sme ešte raz zaútočili... No, dobre. Vrátime sa do tábora. Vyhľadám moju rodinu a odplávame do Dardanu. Tak rýchlo, nestrácajme čas. Mesto už horí. “
Bojovníci sa rozbehli po ulici, aby sa čo najskôr dostali k táboru. Keď k nemu dorazili, Aeneás zbledol od hrôzy: „ Bohovia! Náš tábor je vyplienený. Achájci nás predbehli... Hľadajte moju rodinu! “
„ Nikto tu neostal nažive, “ obzeral sa po okolí Kylaus. „ Ale tvoju ženu Kreusu nevidím. Je teda nádej, že... “
„ Hľadajte ju! “ zúfalo vykríkol kráľ. „ Nájdite mi aj syna! Môjho Askania! Možno sa niekde schovali! “
Vojaci sa dali do hľadania, no ich snaha bola márna. Vtedy sa Aeneovi zjavil duch jeho manželky: „ Nestrácaj čas, drahý môj. Tvojho otca som poslala s naším synčekom k pobrežiu. Našli si úkryt medzi skalami. Choď k nim a odveď ich do bezpečia. “
„ Kreusa! “ zhrozil sa Aeneás. „ Čo sa to s tebou stalo? Prečo nie si pri našom synovi? “
„ Lebo som mŕtva, “ odpovedal Kreusin hlas. „ Nie je čas, aby som ti teraz všetko vysvetľovala. Som dcérou kráľa Priama a podľa vôle bohov, má byť jeho rod vyhubený, aby si nad trójskym ľudom vládol ty a po tebe aj vnukovia tvojich vnukov, ktorí sa zrodia v budúcnosti... Blíži sa sem Odysseus. Nestrácaj čas. Bohovia ti neprisúdili zomrieť na trójskom bojisku. Utekaj z Tróje a na západe, v Itálii, nájdi novú zem pre svoj ľud. “
Kreusin duch sa odmlčal a Aeneovi nezostalo nič iné, iba poslúchnuť.

**********************************

„ Nemohol si tomu zabrániť, Aeneás, “ prihováral sa svojmu synovi Anchises. „ Prepadli nás hneď, ako si vytiahol Priamovi na pomoc. Kreusa nás poslala v poslednej chvíli preč a to nás zachránilo. Sme dosť ďaleko od mesta. Tu nás hľadať nebudú. Škoda len, že nám zhoreli všetky lode. “
„ Chudák Askanius, “ so slzami v očiach hľadel Aeneás kamsi do diaľky, kde k oblohe stúpal dym z horiacej Tróje. „ Taký maličký a už bude vyrastať bez matky... Ach, Kreusa, nemal som ťa brať so sebou. “
„ Bola to vôľa bohov, syn môj, “ položil Anchises kráľovi ruku na plece. „ Veď si to sám počul. A človeku neprichodí priečiť sa ich vôli. Vzchop sa. Tvoji muži čakajú na rozhodné slovo... “
„ Aeneás, “ zvolal Kylaus, ktorý sa vracal od mora. „ Schádzajú sa muži a ženy, čo prežili plienenie Tróje. Vraj tam zostali len holé múry. Ináč zhorelo všetko. “
Kráľ urobil niekoľko krokov smerom k mestu a dlho sa neho pozeral. Potom vydal Kylaovi rozkaz: „ Pozbieraj všetkých, čo budú chcieť ísť s nami. Veľmi by som chcel zodvihnúť Tróju z popola, no musím počúvnuť príkaz bohov. Pôjdeme na západ a nájdeme novú zem, kde bude trójsky ľud môcť v pokoji žiť. “
Verný Kylaus nadšene zvolal: „ Rozkazuj, Aeneás. Čo máme robiť? “
„ Postavte lode, “ rozhodol Aeneás. „ Porežte stromy a zhotovte z nich aspoň 20 lodí. Na nich sa poplavíme tak ďaleko, kým nenájdeme krajinu, kde budeme môcť nerušene žiť. “
„ Tak ste to počuli, chlapi, “ rozhodil rukami Kylaus, keď sa obracal k trójskym a dardanským mužom, ktorí sa zhromažďovali na brehu mora. „ Berte sekery a poriadne sa do tých stromov zaprite!.. . A prineste nejaké povrazy! “
Anchises s uspokojením sledoval Kylaove počínanie a uznanlivo sa prihovoril svojmu synovi: „ Máš dobrých pomocníkov, Aeneás. Z takýmito mužmi sa ubránime všetkým nástrahám, ktoré na nás budú číhať na ceste. “
„ V to dúfam, “ doložil Aeneás. „ Na Kylaa sa môžem spoľahnúť v každej chvíli. A aj na ostatných. Ak nám bohovia budú naklonení, všetky prekážky prekonáme... Idem sa pozrieť na malého Askania. Zdalo sa mi, že plakal. “
Dardanský kráľ nechal svojho otca prizerať sa bojovníkom, ktorí začali rúbať vysoké stromy a ponáhľal sa k pestúnke, čo sa starala o jeho syna. Potom sa aj on pustil do práce.
**********************************

„ Máme priaznivý vietor, “ zvolal Aeneás stojaci na prove malej plachetnice s červenou plachtou. Obzrel sa dozadu, kde sa za ním po mierne zvlnenej hladine Iónskeho mora kĺzalo ďalších 19 lodí. „ Oprite sa do vesiel! Na obzore sa už zjavilo pobrežie... Otec, poznáš tú zem? “
Starý Anchises sa s námahou predral do prednej časti lode a chytil sa lana, ktoré sa tiahlo od kormy až k prove, aby napínalo stožiar. Dlaň si priložil k čelu a skúmal obzor: „ To je určite Sicília. Áno, je to ona. Mali by sme pristáť na pobreží a oddýchnuť si. “
„ To veru hej, “ prisvedčil Aeneás. „ Je to už niekoľko rokov, čo sme opustili Tróju. Pobyt na Kréte nám veľmi neprospel. Mor medzi našimi ľuďmi vyvádzal akoby už mal nastať koniec sveta. “
Starý Anchises sa zahľadel do diaľky a ťažko si vzdychol: „ Každý deň som prosil bohov, aby ťa nechali žiť. Bol si chorý. Mnohí sa nedožili dnešného dňa. “
„ Škoda každého života, “ prikývol Aeneás. „ Bude nám chýbať mnoho pracovitých rúk. No aj tak sa dokážeme o seba postarať. Aj ty by si mal na seba dávať pozor, otec. Nevyzeráš dobre... Chlapi, vydržte! Poobede budeme pri pobreží! “
Veslári sa zapreli do hrubých vesiel a provy lodí sa rezkejšie zarezali do morských vĺn. O niekoľko hodín sa drevené trupy lodí pohojdávali pri sicílskom pobreží a kormidelníci opatrne zabárali kýly do piesku. Aeneás ako prvý vystúpil na breh a zakýval svojim druhom: „ Nikoho nevidno! Poďte za mnou. Kylaus, pomôžte ženám a deťom. Lode vytiahnite na breh! “
„ Aeneás, pomôž mi, “ zavrávoral odrazu Anchises. „ Je mi akosi ťažko. “
„ Otec, “ prekvapene zvolal Aeneás. „ Nože ho podoprite!.. . Chyť sa ma, otec. Odneste ho tamto do tieňa... Tak, položte ho sem na trávu... Čo ti je? Čelo ti horí. “
Anchisova bledá tvár mala farbu vosku: „ Nerob si o mňa starosti, syn môj... Chcem sa napiť vody. “
„ Tu je, “ podával Aeneás vak s vodou. „ Napi sa. Uľaví sa ti... Už na Kréte som pobadal, že nie si celkom v poriadku. Snáď len nie aj ty... “
„ Aeneás, “ zadržal svojho syna Anchises. „ Nehovor nič... Som rád, že mi bohovia dovolili dôjsť až sem... Síl mi ubúda a cítim, že čoskoro uvidím rieku Styx, ale veľmi si želám, aby si vydržal. Splň vôľu bohov a doveď svoj ľud do Itálie... Ak si bohov pohneváš, náš rod bude prekliaty... Ešte by som rád... . “
„ Otec...otec! “ zatriasol dardanský kráľ Anchisom. „ Nie, to mi nemôžeš urobiť... Ó, veľký Zeus, prečo mi spôsobuješ toľko bolesti? Už som prišiel o milovanú manželku... Otec, prosím ťa. Otvor oči... Otec... “
„ Aeneás, Aeneás, “ s pohnutím v hlase si vedľa svojho kráľa kľakol Kylaus. „ Tvoj otec je mŕtvy. Je mi to veľmi ľúto. Nedá sa nič robiť. “
„ Otec, otec... “ nedokázal potlačiť smútok kráľ. „ Táto cesta je vystlaná obeťami... Mor. Musíme ho spáliť. Pochováme ho z najväčšími poctami... Kylaus, pomôžeš mi. “
„ Môžeš sa spoľahnúť, kráľ môj, “ pozrel verný druh na Aenea. „ Urobím všetko preto, aby som zmiernil tvoj žiaľ. “
Bojovníci potom pripravili hranicu a Anchisovo telo pohltili plamene.
**********************************

Aeneás sa na Sicílii zdržal niekoľko dní. Jeho ľudia si postavili provizórne príbytky, ktoré ich chránili pred nečasom a naberali síl. Niektorí sa však s obavami pozerali na vysokú horu, z ktorej vychádzal hustý dym: „ Pozerajte, ľudia. Bohovia sa hnevajú, keď z útrob zeme vypúšťajú horúci dych... Mali by sme ísť za Aeneom a požiadať ho, aby nás odtiaľ odviedol. Určite je to nebezpečné miesto... “
„ Tu som, čo sa deje, “ prísne povedal Aeneás, ktorý obchádzal tábor. Nespokojní ľudia sa mu posťažovali: „ Bohovia nám dávajú zlé znamenia. Najprv zomrel tvoj otec a teraz...teraz zem chrlí dym. Naozaj chcú, aby sme našli nový domov? “
„ O tom nepochybujte, “ ubezpečoval kráľ. „ Viem, že aj vaše srdcia sú naplnené smútkom za blízkymi, ktorých ste stratili na tejto ceste. No božstvá na Olympe ma nenechali podľahnúť morovej nákaze, čím jasne preukázali, že nám pomôcť chcú. Zadarmo to však nebude. “
„ A čo tá hora? “ ukazovali ľudia k sopke. „ Bojíme sa... Bohovia! Hora vybuchla! Soptí oheň a síru! Zachráň sa kto môžeš! “
„ Upokojte sa! “ snažil sa zachovať poriadok Aeneás, no rozbesnený živel ohromil aj jeho. „ Bežte k moru! Sopka je našťastie dosť ďaleko, ale keď zažne chrliť lávu... “
„ Bohovia zúria! “ ozývali sa okolo výkriky zdesených ľudí. „ Nebo sa zatiahlo a oheň sa šíry na všetky strany... Pozor! Zem sa trasie! Áááá... Pod nohami sa otvárajú veľké pukliny. Utekajte čo vám nohy stačia, áááá... “
„ Preč od skál, “ varoval Aeneás. „ Zasype vás to... Počkajte, zem sa prestala triasť. Sopka sa trocha upokojila. “
„ Aeneás! “ zaznel čísi hlas. „ Sme stratení. Blížia sa k nám akési obludy. Pozri sa tamto, vyzerajú ako obrovskí chlapi a majú len jedno oko... “
„ Pripravte si zbrane! “ okamžite zareagoval kráľ. „ Budeme sa brániť... Kylaus, Kylaus! Zhromaždi lukostrelcov... “
„ Zadrž, Aeneás, “ vyzval jeden z príchodiacich obrov. „ Sme Kyklopovia, nechceme ti ublížiť. No tak, odlož ten meč. “
Aeneás kývol svojim druhom a dodal si odvahy: „ Čo od nás chcete? Poriadne ste nás vystrašili. “
„ To ma veľmi mrzí. Boh Vulkán nám prikázal, aby sme ti pomohli... Je to pravda, že si bojoval proti Odysseovi? “
„ Áno. Bránil som pred ním Tróju, no pravda je taká, že ma premohol. Je to vynikajúci bojovník. Prečo ťa to zaujíma? “
„ Lebo ten naničhodník zmrzačil jedného z mojich druhov, keď sa z Tróje vracal domov... Zhotovíme ti zbroj, v ktorej ťa nikto neporazí. “
„ Zbroj? Ale prečo? “
„ Pozri sa, Vulkán nám povedal len to, že máš akési zvláštne poslanie a že potrebuješ poriadne zbrane. Preto rozdúchal soptiacu horu Etnu, aby sme si z útrob zeme vybrali najlepší kov. Ubezpečujem ťa, že z našou prácou budeš spokojný. “
„ Nuž, dobre teda. Dúfam, že pri tom nenarobíte viac hluku ako Vulkán. “
Aeneás s druhmi odišiel zhromaždiť roztrúsených a vyľakaných ľudí a potom z diaľky sledovali Kyklopov pri práci.

**********************************

„ Tá víchrica nás unáša preč! “ kričal Kylaus, čo mu sily stačili. „ Sicília nám už dávno zmizla z dohľadu. Máš poňatia, kam sa rútime? “
„ Snáď niekde k Afrike, “ hádal Aeneás, oblečený do novej zbroje, ktorú mu nedávno darovali Kyklopovia. „ Féničania tam majú niekoľko osád. Tam opravíme lode a vyčkáme na lepšie počasie. “
„ Ak sa tam vôbec dostaneme, “ obával sa Kylaus. „ Na niekoľkých lodiach už chýbajú stožiare a posádky každú chvíľu zalievajú hory morskej vody. “
„ Vydržíme, “ vyslovil pevné presvedčenie Aeneás. „ Odolali sme obludným Harpyjám, unikli sme Skylle aj Charubde, prekonáme aj búrku... Poriadne sa držte! Upevnite laná! “
Búrka hučala ešte hodnú chvíľu, kým Aeneás pod temným obzorom zbadal úzky pás pobrežia. Lode sa horko ťažko dotiahli k pobrežiu, kde ich očakávali domáci obyvatelia. Dardanský kráľ vystúpil na breh a pozdravil: „ Som Aeneás, vládca Dardanu. Môžete mi povedať, kde sme sa to dostali? “
„ Ste v Kartágu, “ vystúpila spomedzi zhromaždených krajanov krásna deva v bielych šatách. „ Vidím, že ty aj tvoji druhovia potrebujete pomoc. Preto si u nás vítaný a sľubujem, že dostanete všetko, čo budete potrebovať. “
Aeneás zostal zarazený: „ Kto si, krásna deva, že môžeš rozhodovať o takýchto veciach? “
„ Volám sa Dido, “ prehlásila dievčina. „ V Kartágu vládnem ja. A preto ťa ako kráľovná pozývam do môjho paláca. Dobre sa najete a uhasíte smäd. Ženy a deti, čo idú s vami si istotne poriadne vytrpeli. “
„ Ďakujem, vznešená Dido, “ usmial sa Aeneás. „ Máš dobré srdce. Tvoj ľud ťa určite miluje... Kylaus! Dohliadni, aby všetci vystúpili na breh a potom prehliadni lode. Zajtra začneme s opravami. “

**********************************

Didonim palác bol rozsiahly a veľmi krásny. Našlo sa v ňom dostatok miesta pre všetkých Aeneových ľudí. Po okázalej hostine Dido pozvala Aenea k sebe: „ Nemávam tu takéto návštevy často. Najmä nie mužské. “
„ Ó, potom mám vlastne šťastie, že si sa ma ujala, “ zasmial sa dardanský kráľ. Dido si so zlatého podnosu vzala sladkú figu a vložila si ju do úst: „ Ty sa ma nesnažíš ošmeknúť. Všetci muži, čo sem zavítajú, chcú so mnou najprv obchodovať a potom... No, nechajme to. A čo ty? Povedz mi niečo o sebe. “
„ Ako vieš, že nie som klamár? “ opýtal sa Aeneás. „ Nemám to predsa napísané na čele. “
„ To teda nemáš, “ pokývala hlavou Dido. „ Ale muž, ktorý kamsi vedie svoj ľud a sú za ním ochotné ísť matky s deťmi, nemôže byť podliak. “
„ No dobre, “ vzdychol Aeneás. „ Niečo ti povedať môžem, ak ťa to nebude nudiť... Bol som v Tróji. Nedokázal som ju však pred Achájcami ubrániť... Zeus mi prikázal, aby som odviedol trójsky ľud do nového domova. “
Dido od seba odsunula podnos s ovocím a uprene sa na Aeneása zahľadela: „ Čo sa stalo? Pohľad ti akosi posmutnel? Tuším ťa trápi veľký žiaľ. “
Aeneás sa najprv zdráhal: „ Neviem, či by som ťa mal zaťažovať vecami, ktoré si určite nikdy nezažila. Ale ak chceš... Mal som ženu, Kreusu. Boli sme veľmi šťastní a naša láska bola nesmierna. No neboli sme si súdení naveky. Zahynula v Tróji pri poslednom útoku. Nebolo v mojich silách, aby som jej pomohol. Bohovia prekliali jej rod. Možno keby som... “
„ Netráp sa, Aeneás, “ chápavo prehovorila Dido. „ Nie je v silách žiadneho smrteľníka odvrátiť vôľu bohov. Viem ako ti je. Aj ja som prišla o najväčšiu lásku svojho života... Som dcérou tyrského kráľa a kedysi som sa vydala za bohatého Féničana Sychaea. Mali sme sa veľmi radi, no naše šťastie netrvalo dlho. Môj chamtivý brat Pygmalión sa po smrti nášho brata stal kráľom a môjho muža zabil, aby sa zmocnil jeho majetku. “
„ To je mi veľmi ľúto, “ ticho povedal Aeneás. „ A čo si urobila potom? “
Dido sa opäť nadýchla: „ Nemohla som môjho brata zniesť. Ušla som. Pridalo sa ku mne niekoľko krajanov a priplávali sme sem. Tu sa nám podarilo vystavať Nové mesto. Je krásne, však. “
„ Áno, “ prikývol Aeneás. „ Veľmi sa mi tu páči. Pohodlie tvojho príbytku nám všetkým prinavráti sily, ktoré tak veľmi budeme potrebovať na ďalšiu cestu. Nechcem ti však byť na obtiaž... “
„ Nemusíš sa ponáhľať, Aeneás, “ sklopila oči kráľovná. „ Môžeš u mňa ostať, ako dlho budeš chcieť. Miesta je tu dosť. Pre teba aj pre ľud, čo si priviedol. Hádam veľmi neochudobniem, keď chvíľu budete mojimi hosťami. “

**********************************

„ Čo je s tebou, Dido? “ zastavila kráľovnú jej sestra Anna. „ V poslednom čase chodíš akási zamyslená. Niekedy mi ani neodzdravíš. “
„ Prepáč, sestrička, “ ospravedlňovala sa kráľovná. „ Mám plné ruky práce... Veď vieš, musíme sa postarať o tých cudzincov... “
„ Veď práve, “ zdvihla kútiky úst Anna. „ Práve tí cudzinci sa mi zdajú byť príčinou tvojej zmeny. Najmä jeden z tých Dardancov. Ich kráľ. “
„ Aeneás je čestný muž, “ silene sa zasmiala Dido, aby zakryla rozpaky. „ Nie je však o nič zaujímavejší, ako ostatní. Mala by som ísť. V prístave im búrka znova poškodila niekoľko lodí. Chcem sa tam pozrieť. “
„ Tajíš niečo predo mnou? “ priamo sa opýtala Anna. „ Mne môžeš dôverovať. Ešte nikdy som ťa nezradila. Som predsa tvoja sestra. “
„ Áno, pravdaže, “ Dido sa nežne dotkla ruky svojej sestry. „ Si veľmi láskavá a starostlivá, ale nemusíš sa znepokojovať. Nič mi nie je. “
„ Ľúbiš ho? “ mierila rovno do čierneho Anna. Kráľovná prudko zdvihla hlavu: „ Koho? Nerozumiem ti. “
„ Aenea, koho iného? “ pozerala Didone do očí sestra. „ Vidím ako na neho hľadíš, ako sa s ním zhováraš, pozývaš ho na prechádzky. Odkedy je tvoj muž mŕtvy, neprejavila si žiadnemu mužovi toľko náklonnosti ako Aeneovi. “
„ Ja neviem, “ zmätene jachtala kráľovná. „ Môjmu mužovi som sľúbila lásku až za hrob... Ale odkedy je tu Aeneás, nevyznám sa v sebe... Zmocňuje sa ma zvláštny pocit, že ho...milujem. Prepáč, Anna. Možno som ťa sklamala, no nemôžem si pomôcť. Milujem ho. Ten muž si toľko vytrpel. Chápe ma. Aj on prišiel o najmilšieho človeka. “
„ Rozumiem ti, sestrička, “ Anna pohladila Didonu po vlasoch. „ Povedz mi však, prečo si taká smutná? Niekoho ľúbiť je predsa šťastie. A on o tom vie? “
„ Nie, “ zavzlykala kráľovná. „ Veľmi sa bojím. Viem, že jedného dňa Aeneás so svojimi ľuďmi nastúpi do lodí a odíde. Najradšej by som mu ich spálila. Namiesto toho mu ich pomáham opravovať... Čo mám robiť? Nechcem ho stratiť. “
Anna sa na chvíľu zamyslela. Jej rada však bola prekvapujúca: „ Tak mu to povedz. Ponúkni mu kráľovstvo a požiadaj ho, aby zostal v Kartágu. “
Dido si utrela slzy a tvár jej nepatrne zažiarila.

**********************************

„ To nemôžem od teba žiadať, “ s ľútosťou v hlase povedal Aeneás, keď mu Dido v deň odchodu povedala o svojej láske. „ Si statočná žena a veľmi si ťa vážim. No Kartágo mi bohovia neprisúdili. “
„ Ty ma nemiluješ, Aeneás? “ smutne sa opýtala Dido. „ Ponúkam domov tebe aj tvojmu ľudu. Chcem, aby si mi stál po boku ako kráľ. Zahrniem ťa láskou do posledných dní nášho života. Je to azda málo? “
„ To nie, “ potvrdil Aeneás. „ Niet na svete toľko pokladov, čo by vyvážili tvoju lásku. Aj ja horím vrúcnym citom k tebe... No neodvážim sa priečiť vôli bohov. Prísny trest by stihol nás oboch... Pozri, môj ľud ma už čaká. Ženy, deti, bojovníci, všetci sedia v lodiach a pozerajú na nás. Teraz, keď prekonali toľko útrap im mám povedať, že nedokážem splniť sľuby, ktorými som ich držal pri živote až sem? “
„ Tak ma teda nechceš? “ Didone zvlhli oči a kŕčovito zaťala prsty do Aeneaových pliec. Dardanský kráľ sa jemne vymanil z jej objatia: „ Práve naopak. Srdce sa mi otvorilo od prvého okamihu, keď som ťa zazrel na pobreží, ale...ale...už musím ísť. Veľa šťastia, Dido. Ľúbim ťa. “
Aeneás sa vytrhol a bežal k lodiam. Urobil niekoľko skokov a ocitol sa na palube svojej veslice. Chlapi sa s fučaním zapreli do vesiel a lode napokon zmizli za obzorom. Dido z nešťastnej lásky spáchala samovraždu.

**********************************

Po odchode z Kartága sa Aeneás plavil na sever. Prešiel veľmi dlhý čas, kým jeho ľud uvidel brehy Itálie. Jednako sa však všetci nesmierne potešili, keď im pod nohami spočinula pôda, kde dúfali nájsť vytúžený domov. Dardanský kráľ však netušil, ktorým smerom sa vydal, preto sa vybral do Kýmy, aby navštívil veštkyňu Sybillu. Od nej sa chcel dozvedieť, kde sa má usadiť.
Keď Aeneás vošiel do jej svätyne v sprievode niekoľkých bojovníkov, ovanul ho ťažký zápach kadidla. Uprostred miestnosti zbadal zhrbenú starú ženu otočenú k nemu chrbtom: „ Buď pozdravená, Deiofoba. Povedali mi, že budeš vedieť odpovedať na moje otázky. Preto som sa ťa prišiel opýtať... “
„ Zostane tu len Aeneás, “ prehlásila Sybilla bez toho, aby sa pozrela, kto ju to vlastne oslovil. „ Ostatní počkajú vonku. To čo poviem, nie je určené hocijakým ušiam. “
Aeneás poslal svojich mužov preč a čakal, čo bude. Sybilla sa skláňala nad veľkým kotlom, z ktorého sa parilo a nevzrušene pokračovala: „ Viem prečo si prišiel. Zeus ťa poveril úlohou a ty si už skoro pri cieli. Poď bližšie, nech si ťa prezriem lepšie... No, junák si naozaj rúči. Nechápem, prečo ťa Héra nemá tak rada. Nože povedz, čo ti to vykonala na Sicílii? “
„ Ty o tom vieš? “ začudoval sa Aeneás, no vzápätí si uvedomil, kde je. „ Keď som sa vracal z Kartága, zastavil som sa na Sicílii, aby som sa poklonil pamiatke môjho otca. Lenže trójske ženy mi podpálili lode, aby som ukončil to nekonečné putovanie. Našťastie sa mi ich podarilo včas uhasiť... Ty myslíš, že to Héra ich naviedla? Nazdával som sa... “
„ Môj milý Aeneás, “ zaškerila sa Sybilla. „ Nič na svete sa nedeje len tak... Tak ty chceš vedieť, kam by si sa mal so svojím ľudom podieť. Na túto otázku ja odpoveď neviem. Pomôcť ti však neodmietam. Ak potrebuješ radu, tak sa obráť na svojho otca... “
„ Ale ten je predsa mŕtvy? “ zvolal Aeneás. Sybilla prudko zdvihla ruku: „ Neprerušuj ma. Je v mojich silách zariadiť, aby si sa s ním stretol. Poď, zostúpiš so mnou do podsvetia. Podaj mi fakľu...tadeto... Bojíš sa? Nemusíš mi odpovedať, viem, že si odvážny muž. Čuduješ sa, že podsvetie je tak blízko, čo? ... Nie je to žiaden div. Podsvetie je všade, tak ako je všade prítomná smrť... Ešte niekoľko schodov... A sme na mieste. Tu sa budeš môcť porozprávať s duchom svojho otca. Ale varujem ťa. Tento schod nesmieš prekročiť, ináč sa nebudeš môcť vrátiť... No, ja idem. Cestu hore nájdeš ľahko. “
Keď Aeneás osamel, tíško zašepkal: „ Otec...otec, si tu? “
„ Pravdaže, syn môj, “ ozval sa Anchisov hlas. „ Som pri tebe stále. Ďakujem, že sa si zastavil pri mojom hrobe. Potešilo ma, že na mňa nezabúdaš. “
„ Dokážeš mi poradiť, otec? “ opýtal Aeneás matného svetla, ktoré sa zjavilo na schodoch. „ Kde mám hľadať miesto, ktoré by sa stalo naším novým domovom? “
„ Naber vietor do plachiet a plav sa k ústiu rieky Tiber, “ prikazoval otcov duch. „ V jeho vodách je hojnosť rýb a kraj v okolí je úrodný. Nesmieš však zabúdať nato, že pri Tibere bývajú ľudia. Latinovia. Budeš musieť s nimi zviesť boj. “
„ Zvíťazím? “ spýtal sa Aeneás. Odpoveď bola vyhýbavá: „ To vedia len bohovia. Dokázal si si poradiť doteraz, určite budeš vedieť, čo máš robiť aj v tomto prípade... Musím už ísť. Dávaj na seba pozor. “
Svetlo sa stratilo a dardanský kráľ ešte chvíľu mlčky stál na schodoch. Potom sa vrátil k Sybille.

**********************************

Keď Aeneove lode vplávali do ústia Tiberu a bojovníci vystúpili na breh, znenazdajky sa pred nimi objavili nespočetní jazdci na koňoch. Spomedzi nich vyšiel na krásnom bielom koni veliteľ a opýtal sa: „ Kto vás vedie? “
„ Ja, “ vykročil k nemu Aeneás. „ Volám sa Aenáes a som dardanským kráľom. “
„ A čo hľadá dardanský kráľ v krajine Latinov? “ zavrčal jazdec. Aeneás nebojácne vystrčil bradu: „ Hľadáme tu domov. Už niekoľko rokov putujeme svetom, aby sme splnili prianie bohov... “
„ Vymýšľaš si, “ vpadol mu do reči jazdec. „ Ja sa volám Latinus a je mojou povinnosťou ochrániť moje kráľovstvo pred votrelcami ako ste vy. Okamžite nasadnite na lode a zmiznite odtiaľto. “
„ To nemôžeme, “ zamračil sa Aeneás a zlostne udrel na zbroj. „ Protivili by sme sa tým bohom. Ale ak si chceš zmerať sily, sme pripravení... “
„ Ako chceš, “ zasypel Latinus. „ Potrestám tvoju spupnosť... Latinovia na nich! Bráňte svoju krajinu! “
Vzápätí sa rozpútal ľúty boj. Aeneás bojoval v prvom šíku a kryjúc sa veľkým štítom rozrážal nepriateľské rady. Latinovia bojovali statočne, no nadľudskú silu dardanských a trójskych bojovníkov, ktorí cítili, že prichádza čas ukončiť vyčerpávajúce putovanie, sa im zlomiť nedarilo. Aeneás v osobnom súboji Latina odzbrojil: „ Vzdaj sa Latinus, nechcem ťa zabiť. Prišiel som v mieri. Uznaj, že miesta je v okolí Tiberu dosť pre každého. Prikáž svojim bojovníkom, aby sa vzdali. Prisahám, že nikomu nesiahneme na život. “
Latinus najprv váhal, no napokon súhlasil: „ Dobre teda, vyhral si... Dosť, zložte zbrane, Latinovia! Nepriateľ nám ponúka čestný mier!.. . Nebudem ti viac brániť, Aeneás. Si zdatný bojovník. Vyber si zem a postav mesto. Necháme ťa už na pokoji. “
„ Akú mi dáš záruku? “ vyjednával dardanský kráľ. Latinus chvíľu premýšľal: „ Nuž...dám ti za ženu moju dcéru. Laviniu. To bude dostatočný dôvod, aby sme spolunažívali v mieri. “
Boj sa skončil a obe strany sa rozišli v priateľstve. K Aeneovi sa potom pridali aj domáci Etruskovia a dardanský kráľ vystaval mesto, ktorému dal na počesť svojej novej manželky meno Lavinium. V neho vyšli predkovia bratov Romula a Rema, ktorí neskôr postavili večné mesto nazývané Rím.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.